Ahojte! Ja som nezabudla na to, že mám blog, nebojte sa. Tieto týždne sú však pre mňa niečim horším ako smrť, samé predmaturitné písomky (šesťhodinové!!!), prípravy na stužkovú, komplikácie sa šatami a podobne.
Keďže nemám na dnes pripravený žiaden článok a nafotené žiadne fotky, rozhodla som sa, že dám možnosť jednej z vás. Dávnejšie mi písalo jedno dievča, ktoré síce blog nemá, ale píše úžasne. Pýtala sa ma, či by som mala problém so zverejnením jej článku. S obrovskou radosťou som jej odpísala, že to bude pre mňa obrovská česť. Síce je článok z trocha iného súdka, veľmi sa mi páči a súhlasím s ním. Verím, že sa v ňom nájdete aj vy a niečo si z neho vezmete.
Okrem toho dávam možnosť každej z vás zaslať mi svoj článok, ktorý s radosťou zverejním.
Užite si čítanie! :)
Karin
Raz si hore, raz si dole. Niekedy máme ale pocit, že sme viac dole ako hore. V živote každého z nás nastávajú krátke obdobia radostí a dlhé obdobia depresií, z ktorých sa nevieme dostať. Nechcem, aby to teraz vyzeralo, že tento článok píše nejaká psychická troska, ale buďme k sebe úprimní.
Škola, rodičia, priatelia, partner a povinnosti nám dávajú dostatočne najavo, že všetko, čo robíme je zle. Jasné, chcú nám dobre, ale veď máme vlastný rozum, ku ktorému sme síce nedostali žiaden návod na použitie ani nič podobné, no aj tak sa snažíme používať ho čo najlepšie. No a čo, že sa niektoré výplody nepodaria. Človek je od toho, aby sa učil na vlastných chybách a robil zo seba každý deň lepšieho človeka.
Nemôžme čakať, že sa človek zmení za mesiac (aj keď už aj také bolo). Keď sa už však zmení, stále to je niečim ovplyvnené. No čím asi? Presne, sklamaniami.
Osoba, ktorá zažije veľké sklamanie sa uzavrie a medzi sebou a zvyškom sveta postaví obrovský múr, cez ktorý nikoho nepustí. O svojich trápeniach nikomu nepovie, lebo šak každý má dosť svojich starostí a povinností. Namiesto zdôverenia sa blízkej osobe sa trápi sama a každý deň rozmýšľa nad tým, čo urobila zle. Neuvedomuje si však, že chyba nie je možno v nej, ale v tých, čo ju sklamali a postavili do takejto situácie.
Dajme si príklad, taký rozchod po dlhej dobe...Vzťah bol možno stereotyp a totálne nezáživný, ale my ženy sme také, že veríme do poslednej chvíle. Verili sme, že to bude lepšie - NEBOLO, verili sme, že sa partner zmení - NEZMENIL, taktiež sme verili aj v to, že ak zabojujeme, bude všetko späť - NE, ANI TOTO NEVYŠLO... Zrazu BUM a prišiel rozchod...opäť ženy, v riti zo života (prepáčte za výraz). Slzy, krik, hnev, nenávisť. Neuvedomujeme si však, že možno to takto bude lepšie. Uvedomujeme si len to, že sme to celé posrali a rozchod je naša chyba, hoci sme sa počas vzťahu skutočne snažili a rešpektovali chlapovi všetko. Sme schopné úplne ponížiť samé seba a vziať na seba všetku vinu, aj keď to tak nie je. Nemáme problém rozplakať sa (áno, aj po tom, čo sme 3 hodiny strávili pred zrkadlom), prosiť ho o druhú šancu a sľubovať, že to bude lepšie, pretože sa to dá zmeniť. Vieme zo seba urobiť totálne kravy, aby sme dostali späť to, čo sme dlho budovali a aby sme mali späť svojho chlapa (s ktorým už máme v mysli 2 deti a dom)...čo som tým chcela povedať? Že ženy nemajú taký problém prejavovať emócie ako muži. Tí sa radšej opijú s kamošmi a domov si odnesú vysokú blondínu, ktorú zbalili v bare. Aby zabudli. Každý má iný spôsob zabúdania no...Po rozchode si povieme NIKDY VIAC. A aj tak to príde zas. Rozchody patria k životu a musíme sa s nimi jednoducho zmieriť. Áno, aj vtedy, keď sme si už mysleli, že bude svadba a žili šťastne až do smrti. Pozrite, mám 23 a za sebou dva dlhé, krachnuté vzťahy. Tiež som si tlačila do hlavy, že za to môžem ja, ale nemohla som. So všetkým mi pomohli najbližšie kamarátky, ktoré mi síce ako prvé povedali známu vetu "Ja som ti to hovorila," , ale následne ma vypočuli a dokázali mi, že peklo som nerobila ja.
Tým vám teraz nechcem povedať, aby ste si nehľadali partnerov, lebo zažijete ďalšie veľké sklamanie. Ide mi len o to, aby ste si všetky uvedomili, že nie sme o nič menej ako muži. Sme presne to isté čo oni a nemusíme sa báť prejaviť svoj názor aj keď je odlišný. Feministkam zdar!!!! Ale nieee, chlapi, nebuďte z tohto článku pohoršení...to sme my ženy. Stvorenia, ktoré dokážu milovať omnoho viac ako muži, ktoré milujú, aj keď to je iba jednosmerné a stvorenia, ktoré sa neboja prejaviť svoje emócie...no počkajte ešte, chlapi, aby som vám nekrivdila, aj vy to viete, Bohužiaľ len vtedy, keď vám horí za riťou... to je odo mňa asi všetko...ak sa Karin rozhodne zverejniť aj môj ďalší príspevok, budem naozaj rada, čaute!
V.O.
Keďže nemám na dnes pripravený žiaden článok a nafotené žiadne fotky, rozhodla som sa, že dám možnosť jednej z vás. Dávnejšie mi písalo jedno dievča, ktoré síce blog nemá, ale píše úžasne. Pýtala sa ma, či by som mala problém so zverejnením jej článku. S obrovskou radosťou som jej odpísala, že to bude pre mňa obrovská česť. Síce je článok z trocha iného súdka, veľmi sa mi páči a súhlasím s ním. Verím, že sa v ňom nájdete aj vy a niečo si z neho vezmete.
Okrem toho dávam možnosť každej z vás zaslať mi svoj článok, ktorý s radosťou zverejním.
Užite si čítanie! :)
Karin
Raz si hore, raz si dole. Niekedy máme ale pocit, že sme viac dole ako hore. V živote každého z nás nastávajú krátke obdobia radostí a dlhé obdobia depresií, z ktorých sa nevieme dostať. Nechcem, aby to teraz vyzeralo, že tento článok píše nejaká psychická troska, ale buďme k sebe úprimní.
Škola, rodičia, priatelia, partner a povinnosti nám dávajú dostatočne najavo, že všetko, čo robíme je zle. Jasné, chcú nám dobre, ale veď máme vlastný rozum, ku ktorému sme síce nedostali žiaden návod na použitie ani nič podobné, no aj tak sa snažíme používať ho čo najlepšie. No a čo, že sa niektoré výplody nepodaria. Človek je od toho, aby sa učil na vlastných chybách a robil zo seba každý deň lepšieho človeka.
Nemôžme čakať, že sa človek zmení za mesiac (aj keď už aj také bolo). Keď sa už však zmení, stále to je niečim ovplyvnené. No čím asi? Presne, sklamaniami.
Osoba, ktorá zažije veľké sklamanie sa uzavrie a medzi sebou a zvyškom sveta postaví obrovský múr, cez ktorý nikoho nepustí. O svojich trápeniach nikomu nepovie, lebo šak každý má dosť svojich starostí a povinností. Namiesto zdôverenia sa blízkej osobe sa trápi sama a každý deň rozmýšľa nad tým, čo urobila zle. Neuvedomuje si však, že chyba nie je možno v nej, ale v tých, čo ju sklamali a postavili do takejto situácie.
Dajme si príklad, taký rozchod po dlhej dobe...Vzťah bol možno stereotyp a totálne nezáživný, ale my ženy sme také, že veríme do poslednej chvíle. Verili sme, že to bude lepšie - NEBOLO, verili sme, že sa partner zmení - NEZMENIL, taktiež sme verili aj v to, že ak zabojujeme, bude všetko späť - NE, ANI TOTO NEVYŠLO... Zrazu BUM a prišiel rozchod...opäť ženy, v riti zo života (prepáčte za výraz). Slzy, krik, hnev, nenávisť. Neuvedomujeme si však, že možno to takto bude lepšie. Uvedomujeme si len to, že sme to celé posrali a rozchod je naša chyba, hoci sme sa počas vzťahu skutočne snažili a rešpektovali chlapovi všetko. Sme schopné úplne ponížiť samé seba a vziať na seba všetku vinu, aj keď to tak nie je. Nemáme problém rozplakať sa (áno, aj po tom, čo sme 3 hodiny strávili pred zrkadlom), prosiť ho o druhú šancu a sľubovať, že to bude lepšie, pretože sa to dá zmeniť. Vieme zo seba urobiť totálne kravy, aby sme dostali späť to, čo sme dlho budovali a aby sme mali späť svojho chlapa (s ktorým už máme v mysli 2 deti a dom)...čo som tým chcela povedať? Že ženy nemajú taký problém prejavovať emócie ako muži. Tí sa radšej opijú s kamošmi a domov si odnesú vysokú blondínu, ktorú zbalili v bare. Aby zabudli. Každý má iný spôsob zabúdania no...Po rozchode si povieme NIKDY VIAC. A aj tak to príde zas. Rozchody patria k životu a musíme sa s nimi jednoducho zmieriť. Áno, aj vtedy, keď sme si už mysleli, že bude svadba a žili šťastne až do smrti. Pozrite, mám 23 a za sebou dva dlhé, krachnuté vzťahy. Tiež som si tlačila do hlavy, že za to môžem ja, ale nemohla som. So všetkým mi pomohli najbližšie kamarátky, ktoré mi síce ako prvé povedali známu vetu "Ja som ti to hovorila," , ale následne ma vypočuli a dokázali mi, že peklo som nerobila ja.
Tým vám teraz nechcem povedať, aby ste si nehľadali partnerov, lebo zažijete ďalšie veľké sklamanie. Ide mi len o to, aby ste si všetky uvedomili, že nie sme o nič menej ako muži. Sme presne to isté čo oni a nemusíme sa báť prejaviť svoj názor aj keď je odlišný. Feministkam zdar!!!! Ale nieee, chlapi, nebuďte z tohto článku pohoršení...to sme my ženy. Stvorenia, ktoré dokážu milovať omnoho viac ako muži, ktoré milujú, aj keď to je iba jednosmerné a stvorenia, ktoré sa neboja prejaviť svoje emócie...no počkajte ešte, chlapi, aby som vám nekrivdila, aj vy to viete, Bohužiaľ len vtedy, keď vám horí za riťou... to je odo mňa asi všetko...ak sa Karin rozhodne zverejniť aj môj ďalší príspevok, budem naozaj rada, čaute!
V.O.
Karin, držím palce u maturity. Ať se všechno povede. Vím, jak jsou přípravy náročné. Článek jsem si celý přečetla a taky s ním souhlasím. Slečna moc hezky píše a podobným zklamáním jsem si prošla i já a je velká pomoc mít vedle sebe někoho, komu se můžeš svěřit, vyzpovídat apod. :-)
OdpovedaťOdstrániťwelcometomyworld
"hosťovačka"
OdpovedaťOdstrániť